Už 2000 pred Kr. sa starovekí Egypťania pokúšali “skrášliť” črty múmií, aby si ctení panovníci zachovali formu aj v posmrtnom živote. Ako implantáty im poslúžili výplne z malých kostičiek a semienok či obväzy. Posmrtnú úpravu podstúpil napríklad nos Ramzesa II či líca a brucho kráľovnej Nunjmet. Našťastie neexistujú jasné dôkazy, že by podobné praktiky skúšali aj na živých.
600 pred Kr. vznikli prvé záznamy o pokusoch starovekých Indov o rekonštrukciu nosa či uší. O vytŕčajúce časti tela sa totiž v tej dobe dalo veľmi ľahko prísť v boji ale aj pri treste za kriminálnu činnosť, akou bolo napríklad smilníctvo. Pomocou čelného alebo lícneho laloku (výrezu kože) a páru drevených tubičiek sa tak pokúšali človeku prinavrátiť estetickú dominantu tváre a zosobnenie charakteru, za ktorú sa nos v tom čase jednoznačne považoval. Túto metódu si Indovia dlhé roky strážili v tajnosti a informáciu podávali len z pokolenia na pokolenie.
Vďaka verejných rímskym kúpeľom aj dávni Rimania, začali veľmi skoro s pokusmi o úpravu akýchkoľvek abnormalít. Najmä odlišnosti v oblasti genitálií či prsníkov vedeli vyvolať nežiadanú pozornosť a údiv. A keďže vládol silný patriarchát a kult krásneho mužského tela bol horúcou témou v umeleckých a poetických dielach, obriezka išla na dračku a prvú redukciu prsníkov nepodstúpila žena, ale obézny muž. Operáciu opísal rímsky vzdelanec a encyklopedista Cornelius Celsus vo svoje knihe De medicina. Žiadaným zákrokom bola aj korekcia jaziev po ranách na chrbte, ktoré boli často znakom týraných otrokov alebo zbabelcov, ktorí utiekli z boja.
V roku 1597 Gaspare Tagliacozzi, profesor chirurgie a anatómie z Univerzity v Boloni, vydal prvú knihu o rekonštrukcii nosa ako odozvu na pretrvávajúcu epidémiu syfilisu, ktorá častokrát pripravila postihnutých aj o nos. Jeho práca sa v tom čase nestretla s priaznivou odozvou, keďže vtedajšie náboženské a anti-reformačné hnutia boli presvedčené, že následky tejto choroby boli (najmä u žien) zaslúženým trestom od Boha a na mnoho rokov sa jeho zápisky “stratili”. Dnes už sú k dispozícii a aj napriek tomu, že tieto nosy neboli esteticky ani zďaleka dokonalé a pri smrkaní bolo riziko celkového odfúknutia nosa, mnohí dnes Tagliacozziho považujú za pioniera modernej plastickej a rekonštrukčnej chirurgie.
